Svet malej Paradážďovky

Vedela som to už dávno predtým... ... áno presne tak to je, už dávno som vedela, že ma nemiluje Tak prečo tu teraz sedím schúlená v rohu kaviarne a miešam si čaj spolu s cukrom a slzami ? Už dlho som nezažila ten pocit, keď sa mi môj na pohľad dokonalý svet rúca pred očami a steká po slzách dole až napokon mizne v čiernom čaji. To šťastie, ktoré som cítila pri tom ako mi vyznal lásku už dávno pominulo, môžem to nazvať tichou spomienkou. Všetko to bola faloš, ako som si mohla myslieť, že je do mňa zamilovaný predseda lukostreleckého klubu?! Áno ten predseda, ten úžasný,inteligentný,talentovaný a večne okúzľujúci študent tretieho ročníka na jednej z najlepších stredných škôl na ktorú síce chodím aj ja, ale on má niečo čo mne nebolo dané. Podľa najnovšieho rebríčka viem,že som ho znova predbehla vo vedomostných testoch, ktoré sa konajú každý polrok na preverenie schopností študentov, avšak v rámci študentskej spoločnosti som asi na tej najnižšej priečke, ktorej vládnem. Nežartujem, po škole keď sa všetci uberajú spoločne s priateľmi do kaviarní,centier alebo sa len doprevádzajú na stanicu, ja sa nikam nenáhlim, pokojne vstanem, zozbieram si svoje veci a bez toho aby ma nadnášal ten pocit keď na vás niekto čaká pred triedou sa pomalým tempom sama vyprevádzam na vlakovú stanicu až domov.Celkom slušne si viem vybaviť ten deň, keď som ho na svoje prekvapenie videla počas obednej prestávky kráčať smerom k mojej lavici. Bola som vydesená, oblial ma studený pot, zvieralo sa mi hrdlo a ak by v tú chvíľu bolo okno otvorené neváhala by som a vyskočila z triedy. Práve som písala úlohu z algebry, keď sa ku mne jemne nahol a podal mi do dlane, ktorá nemotorne ležala na lavici kúsok papiera. Na tvári sa mu zjavil úsmev a následne potom ako pozdravil zopár nechápavých tvári, odišiel. Zopár dlhých sekúnd som sa nezmohla ani na jediné pohnutie zápästia v ktorom som ešte stále kŕčovite zvierala pero. Drobný papierik som následne potom ako ma zvonenie vyslobodilo z tranzu vhodila do lavice. Celú vyučovaciu hodinu som na sebe cítila nemé pohľady študentov z mojej triedy, znova ma vyslobodilo tentokrát konečné zvonenie a ja som nedočkavo čakala na to, keď všetci odídu a ja budem mať možnosť zistiť, aký odkaz mohol niekto ako je on napísať niekomu ako som ja. Tá chvíľa zanedlho nastala a ja som nervózne siahla pod lavicu. Stále bol tam, prečo ma to tak prekvapilo? Myslela som si snáď, že ten papier znenazdajky zmizne a ja budem mať o jeden problém menej? Nasledoval hlboký nádych pričom som papierik rozprestrela na lavicu. Na tie slová nikdy nezabudnem bolo tam úhľadným písmom doslova napísané: "Stretneme sa o 15. hodine na vlakovej stanici, prosím príď je to pre mňa veľmi dôležité". Sama neviem ako, ale v rýchlosti som sa pozrela na hodinky, bolo krátko po pol 14.,cesta zo školy na stanicu trvá 10 minút ak sa poponáhľam budem tam včas. Moja myseľ sa zahmlila, v rýchlosti som schytila tašku a vybehla na chodbu pričom som vystrašila okoloidúcu profesorku natoľko, že ešte chvíľu sa prechádzala po chodbe s vypleštenými očami ako ropucha, ktorá mala tú česť stať sa palacinkou pod váhou nákladných aut. Ulicami a parkom som prebehla ako gepard, ktorá loví na smrť vydesenú antilopu. Konečne som dorazila na miesto, moje oči ho zahliadli takmer okamžite, stál tam,prestupoval z nohy na nohu a nervózne kontroloval čas na hodinkách. Pomaly som začala kráčať k nemu, zazrel ma, usmial sa a kráčal mi na proti. Srdce ma svojimi hlasitými údermi privádzalo do šialenstva a od vnútorného pokoja som mala kilometre ďaleko,on narozdiel odo mňa, bol pokojný a navonok spokojný sám so sebou. Keď bola vzdialenosť medzi nami natoľko malá, že by stačilo len natiahnúť moju ruku a dotknúť sa jeho manžetového gombíka na študentskej uniforme, prerušil to ticho a vyrovnaným hlasom povedal... Paradážďovkin oznam: V tejto chvíli sa pred nami tieto dvere s príbehom zatvárajú, avšak tieto dvere sa znova otvoria vo veľmi krátkom čase ;)